Na vyhlásenie ankety OVB Športovec roka prišiel na poslednú chvíľu. Po boku svojej manželky vbehol Richard Nemec do budovy Slovenského národného divadla v Bratislave doslova pár sekúnd pred začiatkom galavečera. Šesťnásobný víťaz ankety SVF Volejbalista roka musel totiž odohrať zápas semifinále Slovenského pohára proti mestkému rivalovi z VKP Bratislava. Skúsený volejbalový internacionál potom spoločne s prezidentom SVF Ľuborom Halandom prebral cennú trofej pre najlepší športový kolektív roka 2011!

Rišo, slovenský volejbal zažil veľký úspech. Prvýkrát sa stala naša mužská reprezentácia najlepším športovým kolektívom roka na Slovensku! Mal si tú česť, že si prebral na galavečeri cenu za hráčov. Pocity?
Je to super úspech a skvelá reklama pre volejbal na Slovensku. Veľká vďaka patrí chalanom, ktorí sa o úspech najväčšou mierou zaslúžili. Viem, že mali náročnú sezónu. Vďaka patrí samozrejme aj trénerom a vedeniu federácie, ktorá vytvorila pre národný tím veľmi dobré podmienky. Bez nich by bolo ťažké sa presadzovať v konkurencii najsilnejších tímov z Európy. Chalani sú v tak produktívnom veku, že úspechy museli prísť a ja som tomu veril. V príprave na majstrovstvá Európy som videl ako sa v tíme pracuje a veril som, že úspech príde. Chalani sú momentálne na špičkovej úrovni a môžu vyrovnane hrať s hocakým súperom na svete.

Popularita volejbalu na Slovensku v posledných rokoch pokrivkávala. Je teraz šanca dostať sa v pomyselnom rebríčku záujmu médií, sponzorov a spoločnosti vyššie?
Určite áno. Tento úspech musíme po marketingovej i športovej stránke zúročiť, aby volejbal na Slovensku išiel vyššie a vyššie. Musíme vychovávať takých hráčov ako je Tomáš Kmeť, Emo Kohút, Martin Nemec, či Mišo Masný, aby sme mohli v tom dlhodobo pokračovať. Bola by škoda, keby to spadlo len preto, že nemáme mládež. V tomto smere musíme všetci na Slovensku od federácie až po kluby makať na tom, aby nám vyrastali nové volejbalové hviezdy, z ktorých budeme môcť vyberať. Momentálne je dobrá šanca pozdvihnúť volejbal na vyššie méty.

Hlavnými úspechmi našej reprezentácie v roku 2011 bolo víťazstvo v Európskej lige a skvelé 5. miesto na majstrovstvách Európy, kde si bol aj keď len v pozícii náhradníka aj ty. Ako si chápal svoju úlohu v družstve?
V prvom rade som rád, že som v tom kolotoči mohol byť. Keď mi zavolal Zanini tak ma trochu prekvapil. Myslím si, že som svoju úlohu splnil. Chalani s tým nemali problém, poznáme sa niekoľko rokov a preto som do kolektívu zapadol dobre. Myslím, že som tímu pomohol fyzicky aj psychicky, aj keď som to sledoval trochu z iného uhla. Keď je človek na ihrisku tak to vníma inak a nevidí tak zreteľne chyby. Teraz som sa na to pozeral z inej strany a keďže mám naozaj dosť odohraté, snažil som sa chalanom poradiť a dať im pozitívne impulzy. Moja úloha bola mne aj trénerovi Zaninimu od začiatku jasná, takže to beriem pozitívne. To, že ma chalani nepustili na ihrisko im odpúšťam, hrali proste super (smiech).

Už sa to spomínalo viackrát. Pred majstrovstvami Európy nás všetci odpisovali, veď sme sa dostali do najťažšej skupiny a vyhliadky na úspech v konkurencii Bulharska, Poľska a Nemecka bolo mizivé. Nakoniec to dopadlo inak. Prečo?
Ja si myslím, že skupina bola hlavne motivátor. Išli sme do toho s vedomím, že nemáme čo stratiť a vtedy sa hrá niekedy jednoduchšie. Náročnejšie sa hrá proti papierovo vyrovnanejším súperom. Zápasy v pražskej skupine boli fantastické a nezabudnuteľné. Chalani hrali bez zábran, uvoľnene a výborne. Hneď na úvod sme zaskočili Bulharov a najdôležitejší zápas sme odohrali proti Nemcom, ktorých sme ´zbili´. Tam chalani ukázali akí sú to hráči. Škoda štvrťfinále s Poľskom, pretože sme boli krôčik od štvorky. Ten zápas sme však žiaľ nezvládli.

Jedinou škvrnou v roku 2011 je neúspešný pokus o postup do Svetovej ligy, keď sme stroskotali na Kanade. Spomínal si, že máme silnú generáciu hráčov. Myslím, že je čas v ďalšom roku opäť zabojovať o Svetovú ligu? Máme na to potenciál?
Určite máme potenciál a chalani to tento rok aj dokázali. Aj keď to s malými výnimkami odohrala jedna šestka. Chalani sú však po štyroch rokoch pod vedením Zaniniho unavení a treba ich preto citlivo v budúcom roku nominovať na dôležité zápasy. Každopádne by bola hlúposť nepokúsiť sa znova zabojovať o postup do Svetovej ligy. Je to brána do veľkého volejbalu a chalani by potrebovali takúto konfrontáciu. Veľmi rád by som bol, aby sa nám podarilo postúpiť na majstrovstvá sveta. Je škoda, že sa to naposledy nepodarilo. Dokázali sme však odvtedy pokoriť Nemcov, Bulharov, či Čechov a držíme stále vysoký level.

Už pod vedením trénera Chrtianskeho sa náš tím dostal prvýkrát na záverečný kvalifikačný turnaj o postup na olympiádu. V Sofii sa však v máji stretne európska špička s výnimkou Rusov a Poliakov a priamo na OH postúpi len víťaz. Ako vidíš naše šance?
Reálne je to podľa mňa nemožné, ale keď chalani budú pristupovať k tomu tak ako k majstrovstvám Európy, tak sa prekvapenie môže zrodiť. Je moja tajná túžba, aby sa Slovensko dostalo na olympijské hry. Bolo by to niečo úžasné.

Tvoj bývalý spoluhráč a rovesník, v súčasnosti asistent reprezentačného trénera Andrej Kravárik povedal po nástupe do funkcie krásnu myšlienku, že kariéra športovca je krátka, treba si ju užiť a naplno makať. Súhlasíš s tým? Máme silnú generáciu, podmienky, je volejbalový boom. Kam sa môžeme posunúť?
Boco má úplnú pravdu. Kariéra športovca je krátka a treba si ju vychutnať. Chalani musia pochopiť, že teraz keď sú na vrchole kariéry, tak to musia absolútne využiť. Musia maximálne koncentrovane a zo všetkých síl bojovať, aby sme sa dostali do svetovej spoločnosti. Postup na majstrovstvá Európy je super, ale musíme sa posunúť vyššie a myslieť na majstrovstvá sveta, Svetovú ligu, prípadne aj olympiádu. Chalani sú rozumní a keď sa s nimi dobre naloží a vysvetlí sa im čo sa od nich chce, tak to bude dobré. Trénerská dvojica Chrtiansky, Kravárik vie s nimi komunikovať a motivovať ich. Treba im dať oddýchnuť, aj pritlačiť, proste nájsť strednú cestu, ktorá vedie k úspechu. Bol by som rád, keby volejbalový boom na Slovensku nebol krátky, ale nech ten rachot trvá niekoľko rokov.

Nechcem ťa hádzať do starého železa, ale kariéra sa ti kráti. Rozmýšľaš čo bude po tom? Ostaneš pri volejbale?
Vrátil som sa na Slovensko a snažím sa využiť volejbalový boom tak, aby som tu vytvoril volejbalové stredisko, kde sa chcem venovať deťom, pretože je veľmi dôležité, aby sme k volejbalu dostali čo najviac mladých ľudí. Momentálne hrám za nový klub Volley Team UNICEF, kde sa dobre marketinogovo pracuje a aj tým sa snažíme získať ľudí pre volejbal. V mojej kariére som preskákal veľa špičkových klubov, ktoré vedia pracovať s mladými hráčmi. Zažil som to v Trevise, či v Trente a snažím sa moje skúsenosti využiť. Volejbal chcem hrať aktívne dokedy bude vládať a popri tom chcem vybudovať zázemie pre mladých, pretože tak ako boom prišiel, tak môže zase odísť. Je jasné, že na to treba peniaze a ľudí, ktorí sa o to všetko budú starať. Vo svete sa do športu dávajú iné peniaze ako na Slovensku a v tom vidím rezervy.

Záujem o šport u mladých ľudí klesá. Cítiš to tak aj ty?
Je to evidentné. Musíme preto zabrať a dostať decká späť na športoviská. Za posledný rok a pol čo som sa vrátil, tak vidím, že to je katastrofa. Málo volejbalistov je v Bratislave a prešiel som si stredné Slovensko, ktoré je vo veľmi zlom stave. Výborne je na tom východ, kde sa starajú o mládež. Najradšej by som bol, aby spojili kluby aj so zväzom, aby sme vybudovali volejbalovú základňu ako v Poľsku. Treba však začať od legislatívy, zákonov o športe, aby bohatí ľudia a firmy dali peniaze do športu a aby to malo dopad na decká. Slovensko je naozaj malé a žabomyšie vojny, ktoré sa tu medzi klubmi dejú, nemajú zmysel. Ukázalo sa, že keď hrá každý na svojom piesočku, tak nedokázal nič. Kluby tu spia a hádajú sa na ničom, namiesto toho, aby si spolu sadli a dohodli sa. Federácia dala podmienky a výsledky je hneď vidieť. Moja výzva ku klubom je, nech si sadnú za stôl a začnú robiť.

Málo športovcov v tvojom veku ešte hrá na profesionálnej úrovni a máš bohaté skúsenosti. Čo by si odkázal mladým ľudom, prečo sa oplatí športovať?
Možno si to niekto neuvedomuje, ale šport dá do života veľmi veľa a tým nechcem dehonestovať štúdium. Kolektívny šport je ešte špeciálnou výnimkou, pretože tam sa presadzujú silné osobnosti a je to iné ako v individuálnych športoch. Rodičia si musia uvedomiť, že sa dá zvládnuť štúdium aj šport. Je veľa športovcov, ktorí majú vysoké školy. Je pravda, že športovec nemá detstvo a nepozná čo je to ísť s chalanmi von zabaviť sa. Ale myslím, že to stojí za emócie, keď sa dosiahne nejaký úspech. Ten pocit sa nahradiť nedá.

Vráťme sa ešte k slávnostnému večeru v divadle. Na ocenenie si prišiel doslova v poslednej chvíli, pretože si ešte musel odohrať pohárový zápas s VKP....
Nemohol som si ani s mojimi spoluhráčmi vychutnať radosť z víťazstva v derby nad VKP. Veľmi sa však teším, že som sa mohol zúčastniť na tejto slávnosti. Bol to veľký zážitok a to že získal volejbal získal takúto trofej a mohol som byť pri tom, si veľmi vážim. Je to zadosťučinenie za drinu, ktorú každý športovec denno-denne podstupuje.

Ako to vyzeralo krátko po zápase? Mal si pripravené sako, auto?
Všetko bolo nachystané. Hneď po zápase som rýchlo podpísal zápis, bežal som do šatne, osprchoval som sa, ale kým som sa utrel, tak som bol znova celý spotený. Keby som nemal sako, tak by to nevyzeralo v televízii dobre, pretože som bol úplne mokrý (smiech). Ale opakujem, bol to úžasný zážitok.

Zdroj: Filip Hudec, SVF